Ďaľšia etapa našej cesty SNPčkou, tentokrát z čertovice do Hiadeľského sedla.
Pre nás jedna z najkrajších etáp hrebeňom Nízkych Tatier, o niečo náročnejšia na logistiku a aj na výber počasia. Báli sme sa hlavne aby sme sa neupiekli, lebo na tejto časti hrebeňa sa voda dá doplniť len na horských chatách a nakoniec nám bolo zima:D Ranných 5 stupňov sa cez deň vyšplhalo sotva na 10 a na vetre bola pocitovka ešte nižšie. Polku cesty som bežala s rukavicami a aj čelenka musela byť. O deň neskôr vo Vysokých Tatrách dokonca nasnežilo.
Hlavné vrcholy sedeli v oblaku, ale aj tak sme si užili krásne výhľady. Aj turisticky bola táto etapa omnoho navštevovanejšia ako tie tie predošlé.
Z čertovice sa začína stupákom do Kumštovho sedla, všade popri chodníčku sú zrelé maliny a čučoriedky, dokonca vyššie aj brusnice. Ale na ich spásanie veru nebolo času. Po necelých 2 hodinách sme pri chate M. R. Štefánika, ale nezastavujeme, máme v pláne až kávu na kamienke. Od štefáničky je už chodník oveľa viac technickejší, prechádzame kamennými poliami, čo náš postup značne spomaluje, a pomaličky začíname cítiť aj hlad.
Po troch hodinách dorážame na Kamienku, kde si vychutnávame kávičku, parádny čaj z horských bylín a žemlu. 15km, 3 hodiny a 1100 nastúpaných metrov. Dnes to bude celodenný výlet:)
Pokračujeme cez Dereše, Poľanu, Chabenec až do sedla nad útuľňou Ďurková, kde sa od nás odpája Jožko a vracia sa späť po auto. S Luckou sa rozhodujeme nezastavovať, vody máme dosť a nie je až také teplo aby sme ju museli nutne doplniť. Máme zasebou 26km v čase skoro 5h a v nás mizne ďaľšia žemľa. Dnes nám chutí:D
Smerujeme na Chochuľu, kde by sme sa mali stretnúť s MIlošom a zvyšok hrebeňa dobehnúť s ním. Hrebeň si s Luckou naozaj užívame, i keď mne je miestami zima. Miloš je rýchly a stíha zbehnúť až do sedla pod Skalkou. Nohy už máme celkom unavené a do cieľa ešte 12km.
Pomaly to odsýpa, ale keď prejdeme Prašivú, spomalujeme úplne do kroku, strmý terén a šotolina predstavuje pre Lucku priveľké riziko zbiehania, má unavené nohy a bojí sa aby sa nepotkla. Popravde, nijak mi to nevadí a kráčam s ňou, nohy mám už tiež celkom pekne rozflákané.
Dostávame sa do hiadeľského sedla a natískajú sa nám spomienky ako sme práve v tomto mieste začínali etapu do sedla Šturec. Strminu kráčame, ale keď zlezieme na aspfalt, hrdinsky sa rozbiehame a bežíme až k autu. Radler, šlapky a suché tričko z nás robí dokonale šťastných ľudí:D S jožkom sa stretávame v reštike, kde dávame neskorý obed o veľkosti “celý deň som bežala”. Bola to paráda.
