Predpoveď počasia úplne nabádala k vziať s pár dní voľna a stráviť ich mimo mesto. Nápad som mala hneď, podme si prejsť Veľkú Fatru. Jožko hneď súhlasí, ale navrhuje varantu, ktorú ešte ani jeden z nás nešiel, tú pravú Veľkofatranskú magistrálu, z Ľubochne (nie z Ružomberka ako ju väčšina ľudí, vrátane mňa zvykne chodiť). Bez nejakých veľkých úvah súhlasím.
Plán je za jeden deň prebehnúť magistrálu, prespať na Kráľovej studni a po raňajkách zbehnúť do sásovej. Balíme batôžky, sú plné a ťažké, berieme aj veci na chladnejší večer, prespatie, hygienu a aj jedla viac ako zvyčajne, predsa len 47km a 3500 nastúpaných metrov nám nejakú dobu bude trvať.
Ráno nasadáme na autobus, v autobuse raňajkujeme a o 8:20 vysadáme v Ľubochni. Úvod je jemný, skvelý na rozhýbanie stuhnutého tela. Potom však začne ta pravá zábava 😀 Stúpame strmákom smer Kopa, hore na nás čaká kríž a nádherný výhľad.
Následne klesáme do Ľubochnianskeho sedla a zas stmo hore na Vyšné rudno. Cesta je buď zarastená, alebo po výrube chýba značenie a na chodníku sú poválané zvyšky ťažby. Predierame sa vpred a cez sedlo Príslop začíname výstup na Kľak. Stúpanie je dlhé, veď Kľak má 1394mnm., ale hore je parádny výhľad na všetky strany, sadáme na skaly, vyťahujeme obed (rozumej krajec chleba s maslom a syrom:D ) a kocháme sa.
Vravím si fajn, na smerovníku je už aj chata pod Borišovom, tam si dám pivko, to bude dobré 😀 Ale trasa stále vedie buď strmo hore, alebo strmo dole a síl mi ubúda, stehná zo strmých zbehov bolia. A ako bonus som si tak jemne rozťala koleno keď som preliezala padnutý strom cestou k druhej studničke (100 výškových sklesať z hrebeňa, len kvôli pollitru vody? ale minulé skúsenosti nás poučili, že bez vody je ešte horšie ako k nej sklesať tvrdo vydreté metre)
Stúpame na Javorinku a ja už mám dosť, hore žujem keksík a a smerovník hovorí, že za polhodinku by sme mali byť na Borišove.
Vravím si dobre, za nasledujúcim kopčekom už bude. Vyškriabem sa na kopček a ona tam fakt je…Akurát, že nie pod kopcom na ktorom stojím ja, ale na tom protiľahlom a aj to nie v sedle, ale dobrý kus do kopca. Nadávam, zatínam zuby a idem.
Z chaty pod borišovom je to ešte kus cesty, ale nám sa zdá prekvapivo ľahšia ako doteraz, stúpania nie sú také strmé, terény menej technické, len energie už nemám toľko koľko by som chcela. Chvíľu kráčame, chvíľu bežíme, čím ďalej tým viac kráčame a menej bežíme xD.
Tieto cestičky sú nám už známe a tak na Krížnej posielam Jožka napred zajednať nám večeru, stíhame len tak tak, tak aby nám nezaveli kuchyňu, pretože jedlo už nemáme. zopár roviniek ešte pobehnem, ale potom už definítívne došli sily a od Kráľovej skaly už len kráčam.
Vchádzam do izby, líham si rovno na koberec, šťastná, že som to dokázala, ale zato poriadne vyčerpaná.. A už ma jožko ženie do sprchy, máme 15minút do zavretia kuchyne 😀 žalúdok mám stiahnutý a tak mi trvá zjesť večeru dobrú hodinu. Ale som na seba hrdá, toto bol pre mňa zatiaľ najťažší beh v mojom živote. Popíjame pivko a na Veľkú Fatru padá noc.
