Category: sk

  • SNP girl’s project, deň 10

    SNP girl’s project, deň 10

    Konečne sa nám podarilo dostať sa na východ a postaviť sa na štart cesty hrdinov SNP, ktorá začína v Duklianskom priesmyku na hraniciach s Poľskom. Legendárna slovenská hrebeňovka má za sebou takmer sto rokov. Vznikla ako Štefánikova cesta, ktorá zanikla a znovu ožila ako Cesta hrdinov SNP. 

    Túto etapu sprevádzali najmä tanky

    Novú podobu magistrály prinieslo stretnutie predsedov krajských značkárskych komisií v roku 1956, kde bolo rozhodnuté o vybudovaní Slovenskej magistrály z Devína na Duklu. Napriek tomu, že obdobie po roku 1938 turizmu neprialo, asi ¾ pôvodnej Štefánikovej cesty sa podarilo zachovať a začleniť do novej diaľkovej trasy s číslom 001. Názov „Cesta hrdinov SNP“ bol zavedený až v roku 1959.

    Aby sa nikdy nezabudlo, čo sa tu v minulosti odohralo

    A práve Dukliansky priesmyk bol v prvých rokoch po vojne stále nebezpečný, pretože v ňom nachádzali mínové polia, takže sme sa snažili, čo najmenej odbáčať z trasy, čo nie vždy bolo ľahké, najmä na asi 3kilometrovom úseku znehodnotenom ťažbou, ktorý bol plný blata vyše členkov.

    Aj takto vyzerá turistická trasa

    Táto etapa bola pre nás zvláštna, hlavne preto, že sme sa prvý krát stretali s pamätníkmi a pozostatkami z vojny. Pri samotnom Duklianskom priesmyku sa nachádza pamätník a cintorín príslušníkov 1. československého armádneho zboru, na cintoríne sú hroby s menami 1 265 padlých bojovníkov. Pod sedlom stojí kamenný pylón (je naozaj monumentálny, má výšku 28 m).

    Následne sme bežali aj okolo lietadla a pomedzi tanky a po pár kilometroch sme sa dostali do Údolia smrti. V roku 1969 bola v priestore Údolia smrti ako symbol ťažkých tankových bojov vybudovaná tzv. tanková rota v útoku. Tvorí ju osem stredných tankov rozmiestnených do bojového postavenia na lúke nachádzajúcej sa medzi obcami Kapišová, Kružlová a Nižná Pisaná. Spolu s inštaláciou tankovej techniky boli v tomto priestore vytvorené aj zákopy a osadené nemecké protitankové prekážky v podobe tzv. dračích zubov. V apríli 2019 bol v priestore tankovej roty tiež osadený nápis „ÚDOLIE SMRTI“ s rozmermi 9,98 x 2,90 metra. V rámci Slovenska ide pritom o najväčší horizontálny nápis umiestnený v exteriéri. V októbri 2021 bola pri ňom následne postavená aj 13,5 metra vysoká štvorposchodová rozhľadňa, ktorá svojim špecifickým tvarom pripomína náboj do československej pušky vzor 24.

    protitankové dračie zuby
    Údolie smrti

    Dobiehame do Svidníka a hneď na jeho okraji sa nachádza areál duklianskeho bojiska s monumentálnym Pamätníkom sovietskej armády. Samotný pylón pamätníka má tvar štvorbokého ihlanu a jeho celková výška dosahuje 37 metrov. Ukončený je päťramennou hviezdou, ktorá meria 3,5 metra. Do štvorcového piedestálu pylónu boli osadené veľkorozmerné umelecké reliéfy. Ako základný stavebný materiál bol použitý predovšetkým spišský travertín, ktorý sa dovážal zo Spišského Podhradia. Pôvodný pamôtník je z roku 1954, avšak v rokoch 2017-2021 prešiel celkovou revitalizáciou. Vedľa pamätníka sa ešte nachádza vonkajšia expozícia múzea s exponátmi bojovej techniky.

    Pamätník vo Svidníku

    Opúšťame mesto a stúpame na Čiernu horu, kde sa nachádza pomerne novopostavená útuľňa a aj vyhliadková veža, ktorá je pri vetre celkom adrenalínovou atrakciou.

    Na vyhlaidkovej veži

    V útulni sú zaujímavé fotky dokumentujúce stavbu tejto vyhliadkovej veže.

    V útulni čierna hora

    Dnešnú etapu končíme v Kurimke, odkiaľ plánujeme zajtra pokračovať.

    44km, 7:08 aktívny čas, 1277 nasúpaných metrov.
  • Chata pod Suchým s Dávidom

    Chata pod Suchým s Dávidom

    Naša prvá spoločná prespávačka na horskej chate, kde sme si všetko čo potrebujeme museli vyniesť na vlastných chrbtoch. Veľké dobrodružstvo v Malej Fatre.

    Pre niekoho bežná vec, pre nás to bolo niečo naozaj veľké, Dávid si prvý krát balil svoj vlastný batoh (lego a sladkosti, očividne vie čo je dôležité:) ) a ja som prvý krát balila dvoch ľudí do jedného batoha.

    Starhrad

    Na Chatu pod Suchým vedie niekoľko turistických trás, aj som nám vybrala tú z Nezbudskej Lúčky okolo zrúcaniny Starhradu. Do Nezbudskej Lúčky sme prišli vlakom a hore na chatu je to 8.6km a výživných 931 výškových metrov.

    Ruiny Starhradu

    Starhrad sa nachádza oproti hradu Strečno, na opačnom brehu rieky Váh nad Domašínskym meandrom. Hrad si zachoval murivo a dispozíciu stredovekého hradu. Veža je dodnes zachovaná asi do výšky druhého poschodia. Na západ od nej sú viditeľné zvyšky paláca a ostatné poškodené múry sledujú terén skalného brala. V areáli sa miestami zachovali otvory pôvodných okien a vstupov. Na paláci je vidieť časť gotického arkiera. Zo zrúcaniny je krásny výhľad. Je to ideálne miesto na prestávku a posilnenie pred najnáročnejšou časťou výstupu na chatu.

    Nasleduje naozaj strmé stúpanie až po vrch Plešel, počas ktorého som si “kedy už budeme na chate” vypočula asi 47 krát.

    začína stúpanie

    Samotná chata sa nachádza v nadmorskej výške 1075 m.n.m, pod vrchom Suchý. Pôvodná chata bola z roku 1938, chata bola dvojposchodovou budovou s podkrovím, postavená bolo vo veľmi modernom štýle a vo vkusne zariadených izbách a spoločnej nocľahárni bolo celkovo až 80 lôžok. Generátorom osvetlená chata mala aj jedáleň a kuchynku, v ktorej si turisti mohli pripraviť jedlo. Nechýbal ani vodovod. Túto chatu však v roku 1944 podpálili nemecký vojaci, horela 25 hodín a hasiť ju chatári nesmeli.

    Výhľad na Váh

    Z pôvodnej chaty zostali len základy a komín, stavba novej začala v roku 1947. Najskôr sa začala výstavba hospodárskej budovy. Začiatky boli veľmi náročné, bývalo sa v stane, neskôr v drevorubačskej búde. Materiál sa vozil zo Strečna na vozoch pod Starý hrad, tam bolo prekladisko prekryté plachtou a odtiaľ ho nosili hore ľudia a mulice po chodníkoch. Chatu dokončili v lete 1949. Bola takmer identická s prvou chatou, akurát bez čelných okien v podkrovnej časti, keďže sedlová strecha bola nahradená symetrickou.

    Dokázali sme to

    Terajšia chata ponúka kuchyňu s celoročnou prevádzkou a turistické izby so spoločným sociálnym zariadením. Keďže elektrina je dodávaná pomocou generátora, tak o 10 všetko zhasne a aj teplá voda je dostupná len v obmedzenom množstve:)

    Ale pre nás to bol úžasný zážitok, že sme spolu zvládli výstup a pobyt sme si užili aj s takýmito pre moderný svet “nekomfortnými” podmienkami.

    Na druhý deň sme zbehli dole a stihli sme si pred vlakom ešte pozrieť lom Nezbud – ide o zatopený lom, v ktorom sa kedysi ťažila asfaltová drvina, má peknú zeleno-modrú farbu a dá sa obísť dookola.

    Lom Nezbud

    Dávid mal v čase výletu 6 rokov.

    cesta hore: 8.6km, 3:39 aktívny čas, 5:13 cekový čas, 931 nastúpaných metrov
  • Vyhne, Repište, Červená Studňa

    Vyhne, Repište, Červená Studňa

    Behať na začiatku marca môže byť ešte zradné, na horách ešte môžu byť celkom hlboké snežné polia, hlavne v tienistých úsekoch sa niekedy držia až do mája. A tak sme trasu vyberali v nižších nadmorských výškach. A táto trasa je úplne ideálna na jar, je behateľná, caštokrát vedie lúkami, ktoré by boli v lete príliš prehriate od slnka. A v polke sa nachádza Hájovňa, kde sa dá kúpiť káva, radler, koláčik…

    Trasu odporúčam v tomto smere, s prvou zastávkou neďaleko Repisťa, kde sa nachádza hrad Marcus. Ide o repliku stredovehého hradu, ktorý bol však postavený až v 21. storočí. Jeho súčasťou je Kaplnka sv. Barbory, ktorá je jedným zo zastavení Barborskej cesty. Kaplnka stojí na mieste, kde sa kedysi baníci pristavovali cestou do práce a modlili sa k svojej patrónke za dobrú fáračku a ochranu. Dnu sa však nedostanete, ide o súkromný majetok, ktorý nie je prístupný verejnosti.

    Hrad Marcus

    Z hradu Marcus pokračujeme Barborskou cestou až do sedla Červená Studňa, kde sa nachádza rovnomenný tajch a Hájovňa. Stavbu tajchu navrhol J. K. Hell. Chcel využiť jeho strategickú polohu na vybudovanie náhonného jarku, ktorý by privádzal vodu k šachte Amália na pohon vodostĺpcového čerpacieho stroja.

    Trasa ponúka veľa krásnych výhľadov

    V Hájovni sme si dali kávu a nealko radler, a keďže bolo teplo, užili sme si ich na slniečku na lavičke pred Hájovňou. Naspäť do Vyhní sme sa vybrali po hrebeni na opačne strane doliny, po náučnom chodníku Andreja Kmeťa. Ide o peknú cyklocestu, ktorá ponúka aj výhľady na už spomínaný hrad Marcus. Z cyklotrasy odbáčame na žltú, ideme si pozrieť výhľady z Jelenej skaly. Z jej vrcholu možno za priaznivých podmienok vidieť nádhernú krajinu od Tribeča až po Nízke Tatry. Z okolitých vrchov sa vám predvedie Vtáčnik, Kremnické vrchy či Pohronský Inovec.

    Zasnežené Tatry v pozadí

    Z jelenej skaly zbiehame zelenou až dole do údolia a stratené metre zas prudko nastúpavame neznačenou lesnou cestou. Dostávame sa na nie veľmi využívanú zelenú turistickú značku a po nej miernym klesaním zbiehame až na Hájsku skalu.

    Kríž na vrchu Jelenej skaly

    Na parkovisko sa vraciame aj popri kúpeľnej kaplnke Panny Márie Kráľovnej. Ide o rané dielo známeho architekta Ladislava Hudeca prežilo ničivý požiar kúpeľov v roku 1945 a dnes stojí na kopci nad obcou ako pamätník zašlej slávy kúpeľov, ukrývajúci plastiku sv. Jána Nepomuckého.

    Kaplnka (zdroj internet)
    29.93km, 3:42 aktívny čas, 4:18 celkovo, 1233 nastúpaných metrov
  • Kamenné more vo Vyhniach

    Kamenné more vo Vyhniach

    Konečne je tu jar a slnko. Sice ešte nič nie je zelené, ale už vidno prvé kvietky, dokonca aj motýle. A s tým aj viac možností tárať sa po vonku. Tento krát sme si prešli okolie Vyhní, Hájsku skalu a Kamenné more.

    Cestou na Hájsku skalu

    Hájska skala je výhľadové miesto and obcou Vyhne, od parkoviska vzdialené len 1.3km, pekným úzkym chodníčkom pomedzi stromy. A ponúka parádne výhľady.

    Hájska skala

    Kamenné more leží na opačnom kopci a tak musíme z Hájskej skaly zísť znovu do Vyhní a vystúpať si ďaľší kopec. Kamenné more vo Vyhniach je najväčším ryolitovým kamenným morom vo vulkanickej časti Karpát.

    Lúky cestou na kamenné more

    V minulosti sa v týchto miestach ťažil ryolit, ktorý sa niekoľko desaťročí používal aj na výrobu mlynských kameňov. Táto činnosť silne poškodila strmý svah a vyššie položená sutina preto zavalila značnú časť svahu. Ťažba kameňa tu bola zastavená v roku 1936, vďaka vyhláseniu Kamenného mora za prírodnú rezerváciu.

    Výhľadové miesto na vrchu kamenného mora

    Pre Dávida to bola najlepšia časť výletu, lebo mohol skákať a liezť po kameňoch a to miluje. Chodníček bolo sotva vidno a tak bolo nutné cestu a značenie aktívne hľadať.

    Turistická značka vedie priamo cez kamenné more
    6.5km, 2h 26min, 388 nastúpaných metrov
  • Kremnický hrad

    Kremnický hrad

    Je koniec januára a stále je zima a tak som sa rozhodla nám spestriť tento zamračenýa studený deň výletom do Kremnice. Už sme cez ňu prechádzali veľa krát,a le doteraz sme sa sem nikdy na výlet nedostali. Prišli sme si pozrieť hlavne Kremnický hrad, ale ako bonus sme so vstupenkou získali vstup do múzea mincí a medailí.

    Kremnica má krásne hostorické centrum

    Mestský hrad v Kremnici tvorí súbor stavieb zo 14. – 15. storočia, chránený dvojitým opevnením, na ktoré sa pripájajú jedny z najzachovalejších mestských hradieb na Slovensku. V strede areálu stojí dominantný gotický kostol sv. Kataríny.

    Súčasťou hradu sú aj ďaľšie objekty ako fara, vstupná brána s barbakanom a obranné bašty. Výstavbu si zabezpečovali mešťania výhradne pre potreby správy a obrany svojho mesta a boli jeho výhradnými vlastníkmi.

    Vstupujeme cez opevnenie

    Ku kostolu bola v 15. storočí voľne pristavaná veža. Po stáročia v nej sídlili strážcovia a ohlasovali nebezpečenstvo.

    V kostole sv. Kataríny

    V súčasnosti funguje izba strážcov ako expozícia a zároveň je odtiaľ najkrajší výhľad na panorámu mesta a okolité kopce. Návštevníci sa k nej dostanú výstupom po 127 točitých kamenných schodoch.

    Z hradu sme išli do múzea mincí a medailí, ktoré má 4 poschodia. Na každom poschodí je iná expozícia: dejiny peňazí na slovensku, dejiny mesta kremnica, kremnické baníctvo a hutníctvo a časť venovaná medailám.

    Nám sa najviac páčilo najspodnejšie poschodie o baníctve, boli tu vystavené rôzne minerály, zlato a stroje pomocou ktorých ťažili a spracovávali rudy. Súčasťou je tiež malá štôlňa.

    Zbierka minerálov
    1.7km, 1h 10min
  • Paradajs, Tanád

    Paradajs, Tanád

    Pár dní pred vianocami u nás vládla hmla a tak sme sa vidali hľadať slnko. Tentokrát nad Banskú Štiavnicu, auto som zaparkorkovala na parkovisku pri Hájovni v sedle Červená Studňa.

    Nachádza sa tu aj rovnomenný rybník (v nadmorskej výške 787 m n. m.). Bol vybudovaný ako tajch v roku 1759 podľa návrhu vynálezcu Jozefa Karola Hella, aby náhonový jarok z neho privádzal vodu k šachte Amália na pohon vodostĺpcového čerpacieho stroja ako aj k iným banským dielam. Dĺžka jeho hrádze je 117 m. Je posledným postaveným a doteraz zachovaným štiavnickým tajchom – šesť rokov po jeho výstavbe James Watt objavil parný stroj.

    Cestou na Paradajs

    Pokračujeme náučním chodníkom na vrch Paradajs (939m.n.m). Ide o druhý najvyšší vech Štiavnických vrchov, zaujímavé je, že juženjšie po hrebeni je rovanko vysoký vrch Tanád. Paradajs má plochý nezalesnený vrchol, ktorý poskytuje nádherné výhľady na Štiavnicu (nám dnes poskytol len z hmly vynárajúce sa menhiry:) Na jeho vrchu sa nachádza aj novopostavený polkruhový prístrešok, kde sa dá spraviť parádny piknik.

    štavnické menhiry prežili aj jedno neposedné dieťa

    Pokračovali sme hmlistým lesíkom až na Tanád, kde sa nám konečne podarilo na chvíľu vyliezť z hmly na slnko.

    Konečne nad hmlou
    Slnko na Tanáde

    Z Tanádu bočíme na žltú a strmo klesáme, následne odbáčame na zelený náučný chodník Milana Kapustu, popri starých štôlňach a tajchu Ottergrund.

    Vždy nájdeme niečo, prečo to stojí za to:)

    Tajch Ottergrund je najvyššie postavená umelá nádrž v Štiavnických vrchoch. Je malý, ale má jednu veľkú prednosť. Banskú Štiavnicu máte odtiaľto ako na dlani aj s ikonickou kalváriou (to by ale samozrejme nemohla byť hmla:D). Tajch začali stavať v roku 1751 a slúžil ako energetický zdroj pre neďaleké banské šachty, ďalej ako zdroj pitnej vody pre mesto a požiarna nádrž. Našťastie sa zachoval dodnes, nedávno prebehla rekonštrukcia a vybudovali tu aj bezpečnostný prepad vody. Súčasná hĺbka je 6,6 metra.

    Dnešný deň končíme v Hájovni v sele Červená Studňa, kde sa po sychravom dni krásne zohrejeme. Ako odmenu sme si dopriali kapučíno a Dávid párky a džús.

    7.78km, 3h, 321 nastúpaných metrov

  • Hrad Šomoška

    Hrad Šomoška

    Tento hrad som chcela navštíviť už dávno, ale odrádzala ma vzdialenosť od Banskej Bystrice. Teraz však konečne otvorili nový úsek diaľnice a cestu to skrátilo na prijateľnú hodinu a pol a tak sme sa v sobotu 5.12 vybrali prebádzať hraničný hrad a jeho priľahlé okolie. A že tam je čo vidieť!

    Parkovisko pod hradom nemôžete minúť, cesta k nemu je parádne značená a na moje prekvapenie hneď pri parkovisku je nové a veľké detské ihrisko a aj bufet (ktorý však funguje len v sezóne).

    Pri parkovisku je aj mapka náučného chodníka, prípadene len skrátenej verzie na hrad a späť.

    Mapa náučného chodníka šomoška

    My sme sa rozhodli prejsť celý náučný chodník v smere najkôr kameňolom, potom hrad:) Cestu do kameňolomu nám obzvláštnili lesné schody a aj budova bývalej školy. Ide o zrúcaninu stredne veľkej budovy z ktorej sa zachovali múry, zopár starobilých dverí a spadnuté okná. Zvyšok si pomaly ale isto berie späť les.

    Kameňolom sa volá Mačacia a vznikol v roku 1880 a v dobách jeho najväčšej slávuy v ňom pracovalo až 1500 ľudí, postupne okolo neho vyrástla banícka osada so školou, noclahárňami, obchodom a dvomi budovami finančnej stráže. Ťažil sa tu bazalt a vyrábali sa z neho mačacie hlavy, surovina bola vyvážaná do mnohých európskych štátov.

    Bývalá budova obchodu.

    Nad kameňolomom stojí rozhľadňa s krásnym výhľadom na hrad Šomoška a za ním stojaci hrad Šalgó (ten už je však na území Maďarska).

    Výhľad z rozhľadne

    Z rohľadne sa vraciame náučným chodníkom popri budove obchodu a následne aj popri budove colnice. Zbiehame dolu do dolinky, mostíkom cez potom a už nás čaká výstup na hrad.

    Kým vystúpame na hrad, čaká nás ešte kamenné more a bazaltový kamenný vodopád. Ten sa Dávidovi veľmi páči, najradšej by po ňom lozil celý deň:)

    Kamenný vodopád

    Samotný hrad založili koncom 13. alebo začiatkom 14. storočia Kačičovci. Bol stavaný z čadičových kvádrov, ktoré boli ťažené priamo v hradnom kopci. Pri stavbe bol odkrytý i známy kamenný vodopád. V roku 1310 sa stal majetkom Matúša Čáka.

    Podoba pôvodného hradu nie je zrejmá. Podľa predpokladov ho pôvodne tvorila malá bezvežová dispozícia, približne trojuholníkového pôdorysu. Neskôr v stredoveku sa rozrástol o gotický palác na východe a tiež o vstupnú vežu. Zásadná prestavba prebehla v 16. storočí, keď bol rozšírený o dve delové bašty, barbakan a dve budovy na severnej a južnej strane. Interiéry boli vybavené tesanými tvarovanými článkami.

    Cestou späť na parkovisko nás ešte zaujali krásne zrekonštruované jazierka, ktoré sú zásobované vodou z neďalekého prameňa. Sú navzájom pospájané, aby umožnili migráciu vodných živočíchov. Dávid mal v čase výletu 6 rokov.

    9.41km, 2:37 aktívny čas, 3:17 spolu, 315 nastúpaných metrov

  • SNP girl’s project deň 9

    SNP girl’s project deň 9

    Tento krát na náš čakala 45km dlhá etapa zo Zliechova do Trenčína. O 7mej ráno sme zastavili auto pred tými istými potravinami, kde sme minule končili etapu. Na november bol nadpriemerne teplý deň, slniečko presvitalo cez oblaky, ideálne počasie na behanie.

    Strmá časť výstupu

    Cestička sa vlnila hore dole lúkami, neskôr sa zmenila na lesnú cestu a pomaly sme stúpali na Vápeč. Stúpanie bolo dlhé, hádam aj 10 kilometrov, ale len veľmi mierne. Až samotný záver bol strmší, ale zato nás Vápeč odmenil krásnym kruhovým výhľadom do širokého okolia.

    Na vrchu Vápeč
    Výhľady z Vápeču

    Následne sme sklesali do Hornej Poruby a pokračovali dlho lesnou cestou pokrytou lístím. Lístie zakrývalo mláky, bahno a aj korene či kamene, takže každý z nás skočil aspoň do jednej mláky. Niekde pri kamenných vrátach sme stretli Jožka, ktorý išiel zaviezť auto do cieľa v Trenčíne a bežal nám oproti. Už sme sa všetci tešili na nejaké ošvieženei v Trenčianskych Tepliciach. Našli sme si krčmičku v baračke pri jazierku a nealko radler v nás len tak mizol.

    Za Hornou Porubou

    Z Teplíc do Trenčína to bolo zas lístím zapadaním lesním chodníčkom, tak povediac len cez kopec. Trenčín nás však vytrápil, 5 kilometrov po asfalte, prebiehanie z jednej strany cesty na druhú a jediná zaujímavosť čo nám po ceste ponúkol, bola silueta hradu v pozadí.

    Ale celkovo sme si to užili, tento jesenný deň bol ako stvorený na takúto krásnu etapu šuchotavím lístím.

    45.5km, 6h 58min, 1645 nastúpaných metrov
  • Veľký choč

    Veľký choč

    Krásna slnečná jesenná nedeľa ako stvorená na hory.

    Začínali sme v Likavke pri Ružomberku a už po pár kilometroch sme natrafili na prvú zaujímavosť- hrad Likava, videli sme však len jeho vonkajšie múry, pretože je z dôvodu rekonštrukcie dlhodobo uzavretý.

    Hrad Likava

    Aj tak sa majestátne vypína na skalnatom výbežku Predného Choča a stojí za to ho vdieť, keďže Likava patrí k najväčším hradným stavbám na území stredného Slovenska, mohutnosťou a výškou palácovitého komplexu horného hradu (viac ako 36 m nameraných v najvyššom bode severného paláca) sa zaraďuje medzi najvyššie hrady na Slovensku.

    Výhľad na hrad Likava

    Pokračujeme červenou značkou, na rázcestí zachádzame aj na vyhliadkové miesto na lúke pod vrcholom Predného Choča. Vyhliadka sa nachádza vo výške 1170 m n. m. a tvorí ju lúka, okolo ktorej je z troch strán les. Vyhliadka poskytuje výhľad najmä na juh.  vyhliadky sa nám naskytne výhľad na mesto Ružomberok, región Dolný Liptov a pohoria Veľká Fatra a Nízke Tatry.

    V sedle Spuštiak pokračujeme na Strednú Poľanu, z ktorej volíme zimnú cestu na Veľký Choč.

    Veľký Choč (1 611,0 m n. m.) je najvyšší vrch v Chočských vrchoch na Slovensku. Vrchol je turisticky veľmi vyhľadávaný. Má tvar nepravidelnej pyramídy s početnými bralnými partiami. Z vrcholu Choča je vynikajúci kruhový výhľad. Jeho vrchol je porastený kosodrevinou, od Valaskej Dubovej má mierne stúpajúci tvar, kým zo severu a od Lúčok je v príkrom zráze. A práve týmto príkrym zrázom sme zostupovali. Kvôli snehu, blatu a skalnatému podložiu sme zostupovali opatrne a pomaly. Najnebezpečnejšie miesta boli naštastie istené reťazami.

    Na Žimerovej sme z červenej odbočili a nasmerovali sme si to k Turíckemu tajchu. Jedná sa o naozaj maličkú vodnú plochu, ale aspoň nám poslúžil ako orientačný bod (odbočili sme tu nenápadnou lesnou cestičkou, ktorá nás naviedla zas na modrú turistickú značku. Po modrej sme už pokračovali až do Likavky (teda skoro, lebo sme zle odbočili a ponad pole sme zas zbehli až k hradu:D)

    25km, 3h56min aktívny čas, 4:38 spolu, 1566 nastúpaných metrov
  • Slovinsko 2025

    Slovinsko 2025

    4 dňový krátky výlet do Slovinska, na okraj Triglavského národného parku. Chalani bežali Julian alps trail run a my s Luckou sme ich išli podporiť a trochu si zabehať.

    Prvý deň sme prišli poobede a tak bolo na programe už len nájsť dobrú reštauráciu, nakúpiť potraviny a pozrieť si jazero Jasna.

    Jazero Jasna je názov dvoch navzájom prepojených jazier, ktoré sa nachádzajú len kúsok od Krajnskej gory. Je to alpské jazero s kryštáľovo čistou vodou a úchvatnou horskou scenériou.

    Taktiež sme sa prešli centrom Krajnskej gory, kde to už žilo nastávajúcimi pretekami. Je to menšie alpské mestečko s kopou dobrých reštaurácií a stánkami v centre.

    V piatok večer mali chalani štartovať a my s luckou sme doobeda išli odbehnúť jednu z kratších trás z Julian alps trail run. Vybrali sme si 25km trasu, ktorá nás zaviedla do kopcov nad údolie s parádnymi výhľadmi na Julské alpy, hlavne vrch Špik. Na náš vkus ale na tejto trase bolo dosť veľa asfaltu a primálo vody:D Odbehnúť nám to trvalo necelé 4 hoďky. Poobede sme sa zas vrátili do reštiky z predchádzajúceho dňa (Figo restaurant) kde nám naozaj chutilo.

    25.67km, 3h 51min, 875nastúpaných metrov

    V sobotu bolo na pláne povzbudiť chalanov a tak sme zbalili kočík a bike pre Antonka a zabehli 15km do dediny Gozd Matjulek – cestou sme si všimli odbočku na vodopády a tá ma vcelku zaujala. Chcela by som ich vidieť. Ale nebolo času, na občerstvovačku sme sa dostali asi pol hodinku pred Jožkom a tak sme si zatiaľ prešli dedinku Dovje, v jej strede bola nádrž s vodou a v nej boli obrie pstruhy.

    Pstruhy

    A mala krásne výhľady na Alpy. Jožko dobehol na svoj 107kilometer asi o 3tej poobede, bol riadne prehriaty a žalúdok protestoval, ale nohy celkom išli. Miloš mal predpokladaný príchod až o 6tej a to bolo dosť neskoro, na neho sme nemohli čakať. A tak sme behom pokračovali na poslednú občerstvovačku a z tade rýchlo do ciela kde sme stihli prísť pred jožkom asi len o minútu:)

    Z cyklomosta cestou do Dovje

    A keďže sme chceli povzbudiť aj Miloša, zas sme sa vrátili na poslednú občerstvovačku a potom znovu do ciela. Obaja chalani to zvládli parádne pod 24hodín.

    Dedinka Dovje

    v nedeľu sa už nikomu nechcelo, ale mne tie vodopády proste nedali a tak som si nastavila budík aby som ich stihla obehnúť ešte pred plánovaných odchodom o 10tej. po 3kilometroch asfaltu som vbehla do údolia Martujlek, ktoré je pomenované podľa potoka Martujlek prameniaceho vysoko v horách, pri klesaní potoka sa objavujú nádherné vodopády.

    Dolný vodopád Martuljek je najväčší a najpôsobivejší z vodopádov, ktorého voda padá kaskádami do malebného kaňonu z výšky viac ako 50 metrov. Je možné ho obdivovať z vyhliadkových plošín na turistickom chodníku.

    Dolný Martuljekov vodopád

    Nad dolným vodopádom sa nachádza horný vodopád Martuljek, skrytý klenok ukrytý medzi skalami rokliny. Horný vodopád je síce menší, ale nemenej veľkolepý. Vedie k nemu chodníček zabezpečený istiacimi lanami.

    Horný Martuljekov vodopád
    Niektoré časti cestičky boli dokonca na mape značené ako ferrata (na foto je však časť značená ako rebrík)
    14.25km, 1h 57 min, 479 nastúpaných metrov