Cez víkend u starej mamy som si naplánovala beh na Pohronský Inovec, no tentokrát prišlo pár prekvapení…takže…
Pôvodne som mala v pláne buď Baňa -> Inovec a späť (okolo 20 km) alebo trochu dlhšie kolečko (24 km). Rozhodnutie som nechala otvorené, vybrať si cestu na Inovci podľa toho, ako sa budem cítiť. Výškový profil sľuboval najskôr 10 km neustáleho stúpania a potom klesania. Rozhodla som sa, že si zbalím celú sadu oblečenia (iba hornú časť tela – čo sa ukázalo ako naozaj dobrý nápad) a 1 liter vody a jednu tyčinku na občerstvenie. Tiež som plánovala bežať prvýkrát v mojich nových Salomon Speedcross 4 (čo nebol zas až tak dobrý nápad…)
Vstala som skoro ráno, naraňajkovala sa, skontrolovala veci a išla som. Mala som trochu obavy, či nájdem cestu na Inovec (túto trasu som ešte nikdy nešla). Ale značenie bolo celkom nové a viditeľné (a zakaždým, keď som si mala vybrať cestu, tá správna cesta bola do kopca :). Teplota okolo -2 stupňov (celzia) a zem bola zamrznutá (mala som šťastie, lebo inak by bolo blato). Miestami bol na ceste ľad, ale bolo to celkom behateľné. Sneh začínal okolo 500 metrov nad morom, no nebol taký hlboký. Beh z domu na Inovec mi trval 1:20 (myslím, že vzhľadom na 600 stúpania je to dobrý čas). Spravila som si rýchlu pauzu, aby som sa prezliekla. Výhľady boli trochu zastreté hmlou, ale bol slnečný deň, takže za mňa super:)
Zostávalo mi dosť času, tak som sa rozhodla ísť ďalej namiesto toho, aby som sa otočila domov. Ďalším plánom bola modrá značka do Sedla Kuchyňa a odtiaľ zelená značka do Novej Bane. Ďalších 5 km bolo čisté klesanie, pekný ľahký beh, ale v mojich pekných nových topánkach som začala cítiť isté nepohodlie (veľmi dobrý nápad – dlhý beh v nových topánkach, skončil s 2 pľuzgiermi). Modrá značka bola staršia a nebola tak viditeľná a správnu cestu som musela hľadať dokonca dvakrát. Niekde pri Sedle Kuchyňa som dostala skvelý nápad – čo tak ísť namiesto zelenej značky cez náučný chodník? (Už som tam bola, tak som si myslela, že cestu poznám – a sú tam aj 2 pekné výhľadové body).
Začala som síce cítiť nohy, ale nebola som veľmi unavený, zjedla som tyžinku a šťastne som sa rozbehla dole kopcom. Značka bola sotva viditeľná, občas ju bolo potrebné naozaj cielene hľadať, ale zatiaľ je to celkom ok… Až kým som neprišla na miesto, kde boli 3 možné cesty a značka nikde. Skúsila som prvú -nič, druhú – nič, tak som išla tou poslednou. (Toto miesto som si naozaj nepamätala…)
Tak som bežala, značka nikde, ale cesta išla dole kopcom a dobrým smerom, takže som sa naozaj nebála. Zrazu sa cesta stáča OPAČNE – nie až tak OK, obzrela sa a bolo tam asi 4-5 km do kopca. Pokračovala som teda dole (a povedala som si, že kým to ide dole, musí to skončiť v tej doline, kam potrebujem zájsť). Po chvíli som začula potok -ÁNO- v tom údolí, kam smerujem, je rieka, takže jediné, čo musím urobiť, je ísť popri tomto potoku… Posledným bonusom bolo blato po členky – roztopené slnkom:)
Ešte posledných 6 km po asfalte a zaslúžený obed:)
