Tag: slovensky

Tento krát sme zvolili ľahšiu variantu zo Starých hôr do Ružomberka. Auto sme odstavili na Starých horách pri kaplnke o pol 6 ráno a po modrej turistickej značke sme začali stúpať na Majerovu skalu, ktorá ponúka zo svojej skalnej plošiny vo výške 1283mnm nádherný polkruhový výhľad na okolité kopce a doliny.

Z Majerovej skaly pokračujeme na Krížnu, na hrebeni poriadne fúka a vietor je studený, pocitovo tak 8 stupňov Celzia a tak pokračujeme cez Frčkov, Ostredok a nezastavujeme až kým nie sme v závetrí pod Ploskou, kde odbáčame na chatu pod Borišovom. Na chate som už pár krát bola, ale na samotnom Borišove ešte nikdy a tak sa ideme zohriať výstupom hore. Borišov má výšku 1510 a výstup naň je strmý. Odmení nás však kruhovými výhľadmi, kde pri dobrej viditeľnosti je možné vidieť aj Poľanu, či Nízke Tatry.

Zbiehame na chatu pod Borišovom, kde si dávame radler a obloženú žemlu (náš osvedčený zdroj energie na dlhše behy).

Teplota stúpa a my stúpame na Ploskú, kde sa úplnou náhodou staneme účastníkmi 43. ročníka výstupu na Ploskú, dostávame dokonca účastnícky list:). Opúšťame červenú značku a po chváľočke, čo nás sprevádza žltá odbáčame na zelenú popod Čierny Kameň. Mimochodom po tomto výraznom skalnom útvare je pomenovaný aj môj obľúbený remeselný pivovar:). Nachádza sa tu aj rovnomenná prírodná rezervácia, ktorá má chrániť pralesovitý porast smreku, jarabiny a javora. Je tu naozaj krásne.

Pokračujeme popo Minčol na Rakytov. Rakytov (1 567 m n m) je najvyšší vrch liptovskej vetvy hlavného hrebeňa Veľkej Fatry a poskytuje kruhovytý výhľad a pri stúpaní naň musíte prejsť pôsobivou skalnou bránou.

Čaká nás horská chata Smrekovica a už sa tešíme na osvieženie. Nezdržíme sa však na nej dlho, pretože si netrúfame odhadnúť koľko nám to bude trvať do Ružomberka, kde musíme stihnúť náš jediný autobus naspäť na Staré hory. Až do šiprúnskeho sedla bežíme chodníčkom lemovaným zrelými čučriedkami, mať tak čas tak by sme sa vedeli najesť do sýta, toľko ich je. čaká nás jedniný kúsok asfaltu na trase zo sedal pod Vtáčnikom až po vlkolínske lúky.

Pred nami je posledné veľké stúpanie na Sidorovo, chodníček je strmý a nohám sa už veľmi nechce, našťastie to hore nie je ani kilometer a hore nás čaká vyhliadka. Vlkolínec máme ako na dlani, vidíme aj Nízke Tatry, Liptovská kotlina a dokonca aj Vysoké Tatry. čaká nás ešte pár vlniek a potom už len zostup do Ružomberka cez kalváriu.

Do Ružomberka sme prišli hodinu pred autobusom a tak mestom už len kráčame, v obchode si kupujeme pomarančovú minerálku a 3 litre v nas len tak miznú.

Nohy máme až po kolená špinavé od prachu a tak využívame čas do autobusu a v miestom parčíku si ich umývame vodou čo nám ostala vo fľašiach, pohľad na nás musel byť komický:D

Náš posledný deň na trase, čaká nás prechod cez Karavanské hory naspäť do Rakúska a potom ešte 30km dlhý relatívne rovný úsek späť do Arnoldsteinu.

Vstávame ráno o 4tej, jedálenička nášho hostelu je naštastie otvorená nonstop, aj s kávovarom a tak dávame rýchlu kávu a hostel opúštame ráno o 4:42. Raňajkujeme cestou cez Krajnsku goru, vychutnávame si ranný chlad. Dnes má byť horúco, predpoveď hovorí o 33 stupňoch a tak len dúfame, že druhá polovička trasy rakúskom nepôjde po slnku, lebo sa uvaríme zaživa.

Krajnsku goru nechávame za sebou a prvých pár kilometrov bežíme popri úpätí hory popri riečke. Na 5tom kilometri začíname stúpať a strmo stúpame až na hrebeň. Hore však na chvíľu opúšťame Alpe Adria trail a zachádzame necelý kilometrík na Techantinger Mittagskogel s nadmorskou výškou 1823mnm. Ponáka nádherné výhľady nie len na Karavanky, ale aj do nížin v Rakúsku a aj na Faaker See.

Nasleduje 6kilomtrov prekrásnym hrebeňom s dychberúcimi výhľadmi, najradšej by sme ním bežali oveľa ďalej. Avšak Alpe Adria nás vedie iným smerom.

Začiname klesať a trasa sa stáva čím ďalej rovinatejšou. Prebehneme cez pár dedín až k Faaker See, kde už takmer bez vody zastavujeme v bufete na brehu Faaker See. Radler je už klasika, dopĺňame fľašky a umývame spotené tváre, teplota stúpa, pocitovo je cez 30.

Nasleduje pre nás jedna z najťažších častí, cez Finkenstein moor, močarisko s vysokou trstinou, cez ktorý vedie dlhá rovná prašná cesta, na obednom slnku, bez kúska tieňa. Našťastie po nej nasledoval lesík a o pár kilometrov ďalej sme narazili na rieku Gail, neodolali sme a išli sme sa k nej schladiť. škoda len, že v tom teple sme boli zas suchý už za pár minút.

Prichádzame do kúpeľného mestečka Warmbad, a keďže je už z nás cítiť koľko kilometrov máme zasebou, radšej ostávame na terase miestnej reštaurácie, aj keď vnútorné priestory sú klimatizované. Radler v nás rýchlo mizne a nám neostáva iné, len pokračovať v jazde:) Kúpeľný park je naozaj nádherný s kobercami nasadených lúčných kvetov.

Pokračujeme starou rímskou cestou, ktorá je dodnes viditeľná vďaka hlbokým koľajám, ktoré ostali v skale po kolesách vozov. Mal by tu byť aj vodopád a prameň, avšak je príliš sucho a tak nachádzame len suché koryto. Zachraňuje nás potôčik pred Oberschutom, kde sa aspoň schladíme a následne prameň na námestíčku v Oberschute, kde plníme už úplne prázdne fľaše. Dobre, že som neskákala od radosti, keď sme ho tam zbadali, už som bola zas prehriata a aj poriadne smädná.

Čaká nás posledných 10 kilometrov, väčšinou po cykloceste naštastie väčšinou krytej stromamy. Po hodinke a pol doniehame do Arnoldsteinu a naším cielom nie je ubytko, ale miestny obchod, lebo už aspoň hodinu sa tešíme na ochutenú pomarančovú minerálku 😀

Bol to parádny zážitok plný emócií, výhľadov, strmých stúpaní a rovnako strmých zbehov, adrenalínu a potu, na ktorý budem ešte dlho spomínať.

Druhý deň na trase bol trochu oddychovejší, čakalo nás o niečo menej kilometrov ako zvyšné dva dni, tentokrát “len” 37. A tak sme si mohli dovoliť vyraziť neskôr a vychutnať si parádne talianske raňajky ( čo sa nám samozrejme tak trochu vypomstilo, lebo prvé tri hodiny som bežala s totálne plným žalúdkom a už bolo aj veľmi teplo). Ale ten croissant stál zato:)

Vyštartovali sme z Tarvisia až o 8:00 smer Coccau. Parádny lesný trailík obohatený o makety zvieratiek v životnej veľkosti. Za Coccau nás čakala adrenalínová atrakcia v podobe starého vysutého mosta cez rieku Gailitz, s prehnitými doskami.

Naštastie nás udržali a my sme mohli pokračovať čím ďalej tým vyhriatejšími lúčkami k najkrajšej časti dnešného dňa – Lagos di Fusine. Ide o dve kryštálové ľadovcové jazeré na pomedzí Talianska a Slovinska, obklopené Julskými alpami.

Prechádzame od spodného jazera, tmavšieho, priezračného k hornému jazeru s krásne modrou hladinou. Nad jazerami je bufet, kde si už klasicky dávame radler a začíname naše stúpanie k chate Rifugio Zacchi, nachádzajúcu sa v 1380mnm.

Dávame si parádnu kávu a pokračujeme smerom na chatu Ponza, kde sa otvárajú krásne výhľady na údolie a aj na jazerá.

Po chvíli však prichádzame k šasti kde sa pôvodný chodník s reťazami zrútil a musíme ho obchádzať dosť strmým chodníčkom pomedzi kosodrevinu, hore to ešte ide, ale cestou dole sa mi celkom trasú nohy a musím si dávať veľký pozor aby som sa nepošmykla na nestabilnom podklade. zvládli sme to a nasleduje zbeh naspäť k spodnému jazeru, kde si dávame poslednú prestávku dnešného dňa. Vychutnávame si krásu hôr odrazených na hladine jazera.

Záver predstavuje 12km po rovinatej cyklotrase, nekrytej stromami a ja ju už nevládzem stále bežať, prehrievam sa a tak striedame beh s chôdzou. Ubytovanie sme si našli skoro na brehu jazera Jasna v Krajnskej gore a tak dnešnú etapu končíme po pás ponorený do ľadovcového jazera 🙂 Chladíme prehriate svaly a užívame si výhľady na okolité hory.